Snívam rada. Snívam často.
Škoda, že len málokedy sa sny stávajú realitou.
Málo sa snažím. No často to jednoducho nejde, a preto sa všetko pokašle. Či už s mojim pričinením alebo bez neho.
Preto pri niektorých veciach už nevidím dôvod snívať. Predstavovať si niečo, čo sa o päť minút dvanásť úplne zrúti, otočí o stoosemdesiat stupňov a mne neostane nič iné, len oči plné sĺz.
Síce len dočasne, ale predsa.
Sny sú rovnako dvojsečné ako nádej. Vlastne v tomto prípade sú možno totožné. Utiekanie sa k nim, vytvorenie si akejsi alternatívnej reality, ktorá sa postupne usadí v mysli tak, akoby sa s ňou už rátalo. Ale pritom, pravdepodobnosť uskutočnenia môže byť minimálna.
Nerada som kŕmená ilúziami a predpoveďami, alternatívami budúcnosti... Strašne by som sa chcela nechať unášať, ale potom by ma to mrzelo. že sa všetko vyvinulo ináč, než mi to bolo jemne vtlačené do hlavy.
Preto žijem pre prítomnosť. Respektíve, snažím sa. A ak ma z okolia aktakuje potencionálny sen, radšej ho ani k sebe ani nevpustím.
Čo bude, bude. A či to bude, to sa dozviem v pravý čas.
Snívať... či nesnívať?
27.01.2007 22:41:36
Komentáre
To je zvláštne,
*
Dúfať/Zúfať?
Som človek. Bol som stvorený s telom, dušou a dokonca aj s duchovným vnímaním. Takto mám prežiť cca 80 rokov na tejto zemi. Sú veci, ktoré som prežil, sú veci, ktoré prežívam a sú veci, ktoré ma iba čakajú. Celá moja budúcnosť závisí od toho, ako pravdy získané v minulosti použijem v tejto, konkrétnej chvíli. Slovo dúfanie sa mi páči viac, než sen. Sen vzniká z pocitov, z túžob, z prianí, ktoré nestoja na niečom pevnom, ale sú veľkým farebným cieľom, ktorý si kreslíme v srdci, lebo nás to za ním dosť ťahá. Sen je nestály, vzniká vtedy, keď sa nestrážim. Vznká vtedy, keď si povolím "uzdu" svojej sebakontroly. Sen je trochu krutý, lebo keď sa rodí, vôbec ho nezaujíma, či sa dá zrealizovať...a teda ho netrápi, že nakoniec zostanem s prázdnymi rukami. Sen je ako vôňa. Vykrelí Ti jedlo, chute, ale nikdy Ti ten tanier naozaj neprinesie. Sen nezaujíma, koľko Ti vezme síl a času.
Po takých snoch hovoria ľudia :"Preto pri niektorých veciach už nevidím dôvod snívať." alebo "Nerada som kŕmená ilúziami ..." , lebo taký človek zažil, že je to iba o "unášaní" niekam do prázdna....
To je celkom správny záver. Smutné sú pri tom ale 2 veci:
1) Že taký človek už musel zažiť kopec bolesti, sklamania a nenaplnených snov, kopec emócií a rozčarovania a stratiť dosť veľa času - toto nie je správne. Človek má také vnímanie, že sa NEMUSÍ bezhlavo rútiť, kým nenarazí. To by sme do konca života len búrali a učiii sa z bolesti.
2) Tu hrozí, že pokiaľ taký človek pred tým naivným snívaním nerozpoznal rozdiel medzi snom a dôverou (dúfaním), tak že zanevrie na oba spôsoby "viery" a sotva medzi nimi uvidí ten priepastný rozdiel. Má v sebe ranu, ktorú pripíše obom "prístupom". a rana sa vymazať, ani vyhovoriť nedá. Čo myslíte, kedy sa k človeku lepšie prehovorí: keď hovoríte o tom, čo ho len čaká, alebo otom, čo už zažil, čo ho bolelo, čo je prekryté 10 ranami a čo už dávno hodil niekam do kúta? Hľa - riziko SÁM SkÚSIM, SÁM UVIDÍM... Sami skúšajme vtedy, keď budeme na konci aj spravodlivými a múdrymi rozhodcami. (ale na to treba poznať tú pravú spravodlivosť a múrosť...takže najprv poznanie, potom skúšanie/robenie záverov o veľkých životných veciach)
A prečo ten úryvok na začiatku - prečo úryvok z Písma spred nejakých 4000 rokov? Nuž, lebo dodnes s podobnými slovami na perách a v srdci ráno vstáva mnoho ľudí, ktorí NIKDY nepovedia: "Čo bude, bude. A či to bude, to sa dozviem v pravý čas." Im to nestačí. Sami pochopili, aké miesto majú v tomto živote. Dobre spoznali, že On je veľký a my sme maličkí - našťastie to nie je naopak. To sú ľudia, ktorí vzali Boží sľub vážne: "Kto ma počúva, nezažije zahanbenie, ktorí sa namáhajú v mojej službe, nezhrešia." Sir 24,30. Oni nesnívajú, oni dúfajú. Na druhej strane nie je tma, priepasť, či čierna hladina. Na druhej strane je ten, čo si našiel cestu až k nám a pritom nestratil NIČ zo svojej nadprirodzenosti. A toto predsa videl celý svet. Nerobme sa teda my sami akože slepými, či odkázanými iba na sny. Sme viac, než naivné hračky prírody. Viera nie je sen, je to krok ku tomu, kto sa už dávno ponáhľa v ústrety hoc nehodnému človeku. Dúfa sa preto, aby sme mali vieru, lebo bez nej nepríjmeme nepochopiteľného a nadprirodzeného BOha. Viera je dúfaním, ktoré je podložené láskou a nespoliehaním sa na vlastné sily. Tie vždy privedú k dvom extrémom: bezcieľnemu snívaniu, alebo tvrdej matematike, kde už čakám iba to, čo si zhotovím sám. To by sme už ale asi nemali nad čím žasnúť. A mne stačí pohľad na jediný kvet a som rád, že som ho ja ani nevysníval, ani nestvoril....
VĎAKA
"Je im predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky. Hoci Boha poznali, neoslavovali ho ako Boha, ani mu nevzdávali vďaky; ale stratili sa vo svojich myšlienkach a ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Hovorili, že sú múdri, a stali sa hlupákmi. Slávu nesmrteľného Boha zamenili za podoby zobrazujúce smrteľného človeka" Rimanom 1,18-23a