eirwen

Neustály boj srdca a rozumu, záplavy myšlienok snažiacich sa utlmiť vlastnú vôľu... pochybnosti, strach, neistota... zo seba, zo sveta...

Často sa pýtam, aká je moja budúcnosť, čo ma čaká, chcem to vedieť, nechcem žiť v možnosti, čo môže a čo nemusí byť.
Škoda, nie je to možné. Jediné, čo mi ostáva je trpké pousmiatie sa, zaťatie a pokračovanie...

Ide o to, či svoju cestu zmeniť alebo nie. Pokus - omyl... Čo je správne? Samota a sebaspoznávanie, učenie sa neliezť si na nervy, alebo priateľstvo, anjeli, ktorí vás podržia... Dá sa tým ľuďom veriť? Dá sa vôbec niekomu veriť? Môžem veriť sebe?

Minulý týždeň som pohnojila čo sa len dalo... Toľko smoly naraz, to je snáď nevídané... aspoň že to obávané auto som nikde nenabúrala...

Ničím veci, neúmyselne, náhodne... Ničím vzťahy, úmyselne, premyslene... Vlastné vzťahy. Proste preistotu. Lepšie ukončiť to krásne bez dôvodu skôr, ako neskôr s dôvodom a ešte väčšou bolesťou.

Vďaka môj milý, že si tu, že si ma nenechal. Chýbal len kúsok, a už by som ti len ten linux naspäť poslala...

Ževraj ženy sú divné. Sú? Alebo len ja? Neviem prečo, z akého dôvodu to robím...

Asi tá neistota.
A nedôvera.
Pochybnosti...

Vo všetko...

Niekedy sa mi všetky moje činy zdajú tak neuveriteľne zbytočné, hoci nie sú...
Veci čo robím, zdajú sa byť na nič... úplne zbytočné...
Neverím si. Absolútne. Hold smola.


Neskôr

A ešte blbšie je, keď si spomeniem na tie africké deti a ako odpálili toho na smrť odsúdeného uprostred púšte... Alebo keď mi uprostred podobných myšlienok ponúkne bezdomovec Notabene...
Veď ja sa mám vlastne skvele a nemám sa na čo sťažovať...
Hnusný svet