eirwen

Prudký vietor naráža do stien starého stavania, sedím sama v relatívnom teple, počúvam ako si vietor snaží nájsť cestu dnu cez oceľové rúry a s prázdnou hlavou pozerám do obrazovky počítača.
Musím nastrihať to video konečne, lebo ho nikdy nedokončím, musím ešte napísať pár desiatok strán do školy, nesmiem zabudnúť, že vo štvrtok idem domov....
Mám tak veľa vecí, ktoré musím spraviť. Ani diár na tento rok už som nezohnala. Hrozné.
Mám chuť vypnúť, mať prázdnu hlavu, ale nie preto, že nemôžem v danom okamihu extrahovať tú najhlavnejšiu informáciu, ale preto, pretože by som v nej žiadne informácie nemala.
Len tak ležať a vedieť, že nič nemusím, môžem ale nemusím. O áno, ani toto nemusím, ale myslím skutočné nemusenie, lebo aj keď sa zdá, že máte konečne pokoj, vždy je niečo čím sa zaoberáte. Hocičo.
Ani si nepamätám, aké to vlastne je, keď len visíte v neurčitom svete bez myšlienok, bez vnímania, v akomsi stave meditácie (?), vo svete ničoty, ale takej uspokojujúcej ničoty... No, možno som to ani nikdy nezažila, tak si to nemôžem pamätať.
Asi je to len maskovaná lenivosť... a to že som práve teraz aj lenivosti pripísala relatívny význam, sa možno len klamem, že to lenivosť nie je.

Všetko sa zdá byť také zložité. Jednoduché veci sú zložité. Ako vybrať knihu z tašky a prinútiť sa ju čítať?
Prinútiť? Veď som tu dobrovoľne...

Otázka znie: skutočne som?

Mám dlhodobý odpor k novodobému Slovensku, asi pre všetky tie udalosti naokolo, unavuje ma to tu, je to tu ako v nejakej zvrátenej krajine, kde každý sa snaží presadiť tú svoju pravdu, bije sa za ňu a vráža druhým podpásovky, a pritom ho netrápi, že tá jeho "pravda" je vlastne totálny odklon od skutočnosti.
Nemám rada tú všeobecnoslovenské nechanie si skákať po hlave a pasivitu, riťolezectvo a podrazáctvo... aplikujúc na masu, nie na jednotlivca.

Kašlem na to, vystrihnem si hrobček a niekoho pochovám. Možno sa mi uľaví.