eirwen

Konečne som sa naučila cestovať prímestskými spojmi, zrazu si pripadám ako totálny profík, a zvlášť, keď sa ma ešte niekto v tomto cudzom meste spýta na radu a ja viem odpovedať.

Sedela som na zastávke, prisadla si ku mne jedna maličká starenka. Najprv sa snažila osloviť chlapca sediaceho z druhej strany, no ten ju so zjavnou dávkou ignorácie primäl k tomu, aby sa obrátila na mňa.

Zvláštne. Ide vám roztrhnúť už od rána hlavu, zdrhnete zo školy, lebo neustále na prednáškach zaspávate, čo sa vám doteraz nikdy nestávalo, premáhate sa vydržať sedieť na tej lavičke, je vám blbo... a pár úprimných viet vám z ničoho nič dokonca vyčaruje akýtaký úsmev na tvári.

Nádherné počúvať ako pricestovala do svojej rodnej dediny, z obrovského Trenčína, späť do sveta detstva a nezabudnuteľných zážitkov.

Ach, v poslednom čase ma dojíma viac vecí, než obvykle.

„...ten chlapec ma pobozkal a utiekol. A ja som sa hneď zamilovala...“ Úžasné prostredie západného Slovenska, zlatisté obilie, vinohrady, noc, 50 rokov dozadu...
„Romantika jak sviňa“, sarkasticky by som poznamenala za normálnych okolností. No ona to rozprávala s akousi vnútornou radosťou, až jej svietili tie malé očká.

Rozprávala ako poznala všetkých Hečkovcov, síce okrem Františka, ako sa spolu hrávali, bláznili sa v opojení nevedomosti vo svojej dedine, i v dedinách susedných.

Teraz sú všetci mŕtvy. Kamaráti, spoluvrstovníci. A ona ide na cintorín uctiť si ich pamiatku.

Keď vystúpila z autobusu, naskytol sa mi ten najsugestívnejší obraz, ešte som taký asi nevidela...
Vystúpila, porozhliadala sa okolo seba a tak hrejivo sa pre seba usmiala... Ako keby sa jej náhle v hlave vynorili všetky tie krásne spomienky z detstva. Odkráčala, a autobus odišiel.

Už ju nikdy neuvidím.