eirwen

Tak dlho som si nespomenlua...

A jednej noci, konkrétne túto, v ťažkom spánku, kedy som mala dohnať prebdenú noc predchádzajúcu, prišiel ten, ktorého tvár som zhliadla asi na stotinu sekundy čírou náhodou na sestrinom počítači.

Chceli ma zabiť. Nič nové. Vždy ma chcú zabiť. Ani si nepamätám nejaký pekný sen, i tie vtipné sú o mojom prenasledovaní s cieľom dostať ma pod kvetinky.
To je v pohode... Ani neviem, či by sa mi páčilo preháňať sa po lúke na jednorožcovi, trhať sedmokrásky a radovať sa...

Bolo to také divné. Stál tam s ospravedlňujúcim výrazom v tvári, a pritom som to bola ja, kto to zničil... Ako veľa iných vecí pred, aj potom.
Prvý krát chcel, aby som šla späť, no mňa už k nemu nič nepútalo... Bolo mi to ľúto, na jednej strane, no na tej druhej, stále tam bolo kopec dôvodov, ktoré jasne dokazovali, že to nie je to pravé orechové...
Vymanila som sa z jeho zovretia a začala svoj útek spleťou labyrintov...
Znovu som raz prekonala samú seba a svoje pocity... Ako vtedy, tak aj tento raz.

Čo bolo, bolo. Isté veci nikdy nezmeníme. Možno to tak má byť... Pre tie ďalšie, čo prídu.