eirwen

Nobvykle odlišní, no predsa predurčný byť spolu.
Ehm, vlastne... byť spolu...?

Kedysi účel spočíval v niečom inšom. Vlastne stále v tom spočíva, to len my sme si to časom poupravovali normami a podobne...
Účel bol (je a bude) vždy v zachovaní rodu. Párenie, množenie, prežitie.

Keď si vezmete, že tomu nie je ani tak dávno, čo neexistovala nejaká monogamia, ľudia nemali ani len šajnu o tom, čo je to svadba... zmenilo sa toho dosť.

Vravíme si "civilizovaná spoločnosť". No spoločnosť je ohraničovaná toľkými pravidlami a normami, až mi to niekedy príde umelé.

Milujem slovné spojenie "fázovo monogamný". Lenže je človek vsutku fázovo monogamný prirodzene, alebo je to len modifikovaná forma polygamie?

Nech mi nik nevraví, že keď je s niekým, nech ho hocjako neskonalo miluje, že sa nikdy neotočí a v duchu si nepovzdychne.
No je tu ešte faktor "istota", ktorá je v dnešnej búrlivej dobe veľmi dôležitá. A to znamená: otočíte sa, povzdychnete si, niečo si predstavíte, ale tým to hasne.

Nemám za sebou roky genetického skúmania, ani antropo-bio-neviem-akého, ale niekedy sa pýtam, či je všetko v poriadku.
Jasné, všetko je dané dobou a vývojom, ale je to správna cesta? Cesta obmedzovania? Aj keď ešte stále prežívajú len tí najsilnejší, sme veľmi blízko k tomu, a už sa to i čiastočne deje, aby mal šancu na prežitie kažý rovnakú. No a ak náhodou nebude miesto (alebo iné), tak si ho násilne vytvoríme tam, kde nám to bude vyhovovať. A to tak, že odstránime tých, čo nám vyhovovať nebudú.

A teraz to, čo som pôvodne chcela. Muž a žena.

Dva diametrálne odlišné svety. Jeden nikdy nedospeje do takého štádia, aby naplno porozumel tomu druhému. A aj tak. Tvoria jednotu, nielen fyzickú, ale i v duševnej rovine.
Žeby tu platilo pravidlo o protikladoch, ktoré sa priťahujú?
Otázka je: prečo byť s niekým, kto mi len sotva porozumie (aj keď, veľmi oceňujem, že sa snaží), keď môžem byť s niekým, kto mi dokáže porozumieť skutočne. Pretože je ako ja.
Hm, asi preto, že príroda to chcela inak. Žena so ženou dieťa nesplodí, rovnako ako chlap s chlapom. A mimo to, ženy ma nepriťahujú.
A tak ostáva zotrvať vo vzťahu, kde môžem len hádať ako tú ktorú konkrétnu vec prežíva jedinec opačného pohlavia.
Na jednej strane je to tak perfektné, veď tajomstvá sú na to, aby boli skryté a mohol prísť niekto, kto ich bude po čiastočkach odhaľovať, no predsa ich nikdy neohalí úplne.
No na strane druhej, chcem sa dostať úplne na kosť. Hneď!
Hm, ževraj som zvedavá... :)

A ešte jedna vec, aby som to dala aj nejak dokopy. Je teda vôbec možné/prirodzené/správne..., aby muž a žena zotrvávali spolu? Každý by si mal vykonať svoju prapôvodnú prácu - chlap oplodniť, žena porodiť, a každý by si zas šiel po svojom ďalej.
Ach áno, tá doba. Vek by sa spriemeroval asi na takých 25 rokov, a láska? Poznali by sme lásku? Poznali ľudia pred x rokmi lásku? Ako bez nej žili?
A načo je nám vlastne láska?
Zvieratá žijú bez lásky, a ako je im fajn. Splnia si účel, nereptajú, a svet sa točí i naďalej.
My sme si vymysleli lásku, zväzky, láska nás robí šťastnými, no zväzky sú čím ďalej tým menej stabilné a to nás privádza neustále do depresívnych a bezvýchodiskových stavov.
A ani ten účel už nespĺňame, ako by sme mali. Stále len vymýšľame chodníčky, ako ho obísť. Nesmrteľnosť, zmrazovanie, lieky, vesmír...
Myslím, že tým, že sme porušili to dané, sami sme sa odsúdili.

Načo sú normy? Načo sú zákony?
Čím viac sa budeme rozvíjať, tým viac budeme upadať. Až raz, jedného dňa, sa nebudeme môcť pohnúť, a všetko začne odznova.

Nová šanca. Nový začiatok. Len jeden z mnohých....

Toľko stručne z mojej strany, roztrhajte ma...